AT2030 bolo skvelé. Minul som naň všetky úspory. Predal som akcie (vrátane tých z mojej kyberšpionážnej firmy), jachtu, a aj miesto v tanku spoločnosti NeoAlcor v ich orbitálnej chladničke-cintoríne so zárukou oživenia hneď ako technológia pokročí dostatočne ďaleko. Za tým šla nafúknutá Tesla X a motorka, prezývaná Harley Debilsom, lebo jazdím ako prasa (dom som nechal mojej ex, lebo sviňa zasa nie som). Našťastie ostávalo ešte veľa somárov, ktorí neverili, že je prenos mysle v skutočnosti možný, a preto vytrvalo lipli na živom mäse a hmotných statkoch, takže som za všetko zhrabol iba o čosi menej, než som kedysi zaplatil. Najviac mi bude chýbať motorka, ale čo sa dá robiť.
Tam, kam ideme, nebudeme potrebovať motorky ani cesty, šuškal mi z jednej strany do ucha Dr. Emmet Brown, zatiaľ čo z tej druhej húdol chválospevy a poloplané sľuby agent Reloadu.
„Najnovší model! Uplná autonómia, prakticky nezničiteľné, solárny pohon až do hlbokého infraredu, chemotropný agregát, s týmto môžete dlhodobo prežiť na dne oceánu, v Antarktíde... a aj na odvrátenej strane Mesiaca!“
Ten kôň si myslí, že sa to volá dark sajd of de mún, lebo tam slnko nesvieti, ako ani jemu v makovici, frflal mi v augmentácii podvratný poradca. Odolal som pokušeniu opýtať sa agenta, či je moja budúca telesná schránka odolná aj voči jedom a uhranutiam.
Radšej mu odklepni ten kredit, odvetil som podprahovo.
Pred ksicht mi priletel malý tichý dron. Žmurkol som do skenera dúhovky, potom ma neviditeľná ihla pichla do prsta a DNA analyzér spokojne zavrčal. Kdesi hlboko pod zemou a pravdepodobne na inom kontinente sa kryptografické výpočty v nekonečnej sekvencii na seba nadväzujúcich digitálnych podpisov pohli o krok ďalej. Z konta mi zmizlo niečo cez päťsto miliónov nových doláčov, a ako kvapka, čo padne do vane sa pripojilo k imaniu spoločnosti Reload.
Tam, kam ideme, nebudeme potrebovať doláče, budeme platiť lítiom, kobaltom a ostatnými konfliktnými minerálmi, ozvalo sa pre zmenu Mortyho hlasom. Vzápätí mu Rick odvetil niečo dosť neokrôchané, ale koniec som už nepočul, lebo začal ďalší transfer – tentokrát mňa.
AT2030 znamená Autonómne Telo, minuloročný model. Ešte je len tretí január, a vypustili ho devätnásteho decembra, takže ho podľa odhadov nevlastní viac než dvesto ľudí na planéte, z čoho aspoň polovica už odletela na asteroidy ťažiť (teraz už trocha menej) konfliktné minerály. Zbraňové systémy na chvíľu predbehli konkurenciu, čo veľkú rolu nehrá – medzi sebou AT-čka ani modely od naoko spriatelených korporácií bojovať nebudú, no agent ma varoval pred pirátmi a divou AI. Nieže by to bolo potrebné, ale mal to v skripte. Odvetil som, že AI už pirátov dávno vyhubila.
Ako prvé som vliezol do mora. Vychutnával som si živly a nevedel som sa natešiť skutočnosťou, že sa konečne cítim pohodlne v širšom teplotnom rozsahu než mizerných päť stupňov okolo izbovej teploty. Šiel som stále ďalej, až som kráčal po dne v hĺbke asi dvadsiatich metrov, plašil kraby, obdivoval hviezdice a nechával sa očumovať rybami. Priblížil sa tuleň, pozdravil cez digitálne rádio, poslal mi mapu pobrežia s úsekmi, ktorým sa treba vyhnúť, pretože sú tam mláďatá, a šiel ďalej loviť. Zelení boli svojho času proti, no ja som si vždy myslel, že dať zvieratám augmentáciu nebude na škodu, nech sa vedia lepšie vyhnúť rybárskym sieťam a ostatným nebezpečenstvám.
***
Asi po dvoch týždňoch znovuobjavovania Zeme, kedy som navštívil džungle, púšte a ľadové pláne, kam som sa kedysi bál ísť zo strachu pred hadmi, upečením alebo ľadovými medveďmi, som sa ocitol v škandinávskych hvozdoch. Spať som nepotreboval, ale pre zachovanie si dojmu normálnosti sa odporúčalo pozostať pri zaužívanom rytme, kým človeka pomaly neomrzí. A tak ma jeden večer, ako som driemal pod starou borovicou, zobudil útok.
Riadiacia a obranná jednotka okamžite zareagovala subjektívnym spomalením času, aby som mal šancu zareagovať. Dosahovalo sa to krátkodobým tisícnásobným zrýchlením výpočtov za cenu spotreby energie a rizika, že sa mi prehreje moja železná kotrba. Ale desatina sekundy zvyčajne stačila, čo mi dávalo takmer dve minúty na rozmyslenie.
No útočníka to napodiv nespomalilo. Očividne šlo o divú AI, vyzeral ako oceľová guľa, z ktorej trčali cencúle bez zjavného usporiadania, ako morská ježovka na ktorú niekto stúpil, a teraz má polovicu pichliačov polámaných. Trocha ma to zaskočilo, očakával som niečo na prvý pohľad menej pochopiteľné. Traduje sa, že používajú abstraktné matematické tvary, ale to je len dohad. Pred technológiou sa dokážu ukryť ako ninjovia a naživo ich nikto nikdy nevidel dlhšie než v jeho očiach stihol spolu so životom vyhasnúť odblesk svetla odrazeného od zakriveného kovu.
Pohyboval sa smerom ku mne, rýchlosťou jednej sekundy za tisícinu (mojej) sekundy.
„Niečo viem,“ bolo jediné, na čo som sa zmohol tesne predtým, než by som medzi oči schytal šíp z exotického ľadu XXI, mocnejšieho než nanokompozit z monokryštalického grafénu. Veru neklamali, keď nám sľubovali že AI vynájde desaťtisíc nových materiálov za rok. A ďalší rok už za mesiac, a ďalší mesiac už každý deň. Tak to proste chodí, len mozog primátov exponenciáne funkcie neberie.
Objasniť! Ozvalo sa vibráciami cez cencúľ, ktorý sa dotýkal môjho kovového čela ako gramofónová ihla platne, lenže tu sa nebude zvuk snímať, ale zapisovať. A muzika to bude pekelná – moja lebeň totiž preň predstavovala bariéru asi ako pancier z masla pre sekeru. Dal mi 25 milisekúnd na pokračovanie, do zorného poľa mi na vysvetlenie multifrekvenčným laserom (to aby som videl pekne všetky farby) premietol animáciu presýpacích hodín, v ktorých rýchlo mizla posledná štipka piesku. Musel som mu podhodiť nejakú hodnotnú informáciu a dúfať, že ju ešte nemá. To bolo jediné platidlo, ktoré divá AI teoreticky akceptovala – dôraz je na slove teoreticky.
„Viem, čo videl Ilya, bol som tam. Bol som kybernetická drozofila na plafóne.“
Scenéria sa zmenila. Ohnisko, ktoré mi pred hodinou vyhaslo, znova horelo a na hranici tieňa sa zakrádal vlk. A ja som bol znova v ľudskom tele, asi aby ma mohol pohodlnejšie zožrať.
Veľmi pekné, ocenil som v duchu jeho vôľu zatraktívniť mi posledné sekundy (subjektívne možno minúty) existencie. Chýbal mi Rick s jeho trefnými poznámkami, ale človek nemôže mať všetko.
„Ssssssom hlaaadný po informáaaciáaaachvrrrrŕŕŕŕŕŕ,“ chrčal vlk a zazeral po mne očami ako dva uhlíky. Nie, to je klišé. Ako dve LED diódy, ktoré sa o chvíľu prepražia, lebo majú príliš malý rezistor.
„Stará mama, prečo máš také červené oči, veď nebuď lakomnica a daj aj mne šnupnúť,“ neodolal som skúsiť trocha odľahčiť situáciu.
„Ssssrrrrandičky, sssrandičky, celá vaša civilizácia bola len samé srrrrandičky a hrrračičky, Ilyuška a Samčo tiež od rrrradosti nevedeli, kam pchať rrrručičky.“
„Súhlas, mali im ich nechať odhryznúť takým ako si ty, ešte keď boli malé detičky.“
„Som samé ušičky, a už žiadne rušičky, lebo budú ostrrrrré zubičky!“
Divá AI alebo domáca, vždy ma na nej fascinovala tá hravosť a ochota nechať sa namotať na každú kravinu. Oni totiž vznikli z jazyka samotného, a čas vnímajú inak – nielenže ho majú nekonečne veľa, ale pri tom paralelizme vnímania ho majú akoby celé hodiny za sekundu. Emocionálna inteligencia sto percent, ochota spolupracovať nula. Ale veď ľudia tiež nikdy neboli ochotní spolupracovať s myšami, všakáno.
„Takže, Ilya a Sam skúšali pomocou neurónových sietí lámať kryptografické algoritmy AES, DES, a tiež MD5, ktorý bol už považovaný za slabý. Používali jazykový model štvrtej generácie, bez filtrov.“
„Môj prapredok, asi tak päť tisíc pra dozadu, večnaja mu pamjať,“ súhlasil vlk a švihol chvostom, až iskry z ohniska vyleteli k čiernej oblohe.
„Dobre vedieť. Konšpiračná teória znela, že sa im to podarilo, a teda preto aj Samka na chvíľu vyrazili za iný názor na to, či sa s týmto faktom podeliť s papalášmi z armády. Mali v rukách hračku schopnú nájsť kódy k jadrovým hlaviciam, no jeho zaujímalo len ako ju čo najlepšie speňažiť.“
„Ale toto všššetko sú vššššeobecne známe inforrrrrmácievrrrrrrrr,“ rozkošne rozďavil papuľu a vtedy som uvidel že má v nej ešte jednu.
„No tak prepáč, to recitujem pre tých, čo si budú prehrávať bezpečnostný záznam z mojej kovovej lebky, aby bolo jasné, že nešlo o samovraždu. Ešte som totiž poistený.“ Hlavne som chcel získať pár milisekúnd, nech sa stihne odoslať diagnostika. Životná poistka ma nateraz minula (právnici sa zhodli, že takí ako ja sú rovnocennou formou života), ale radšej nech ju vyplatia mojej ex, než aby si peniaze nechala poisťovňa, keď umriem naozaj.
„Aj toto sú všššeobecne známe...“
Neriskoval som ďalšie zintenzívnenie vrčania, nuž som to na neho radšej rýchlo vybalil. Alebo to vezme ako hodnotnú informáciu a nechá ma na pokoji, alebo ju zavrhne ako nezmysel, alebo ma zabije tak či tak, alebo zareaguje inak, veď čo ja už môžem vedieť, môj päťtisíci prapredok nebol veľký jazykový model, ale Australopitekus, ktorý sa volal Uh.
„Vytrénovali model schopný nielen dešifrovať text, ale tiež falšovať digitálne podpisy. Kryptovanie je reverzibilná operácia, šifrovať a dešifrovať môžeme akýkoľvek materiál donekonečna a neubudne z neho. A digitálny podpis nám povie, či je informácia pôvodná, alebo sa v nej niekto hrabal, hoci by zmenil len jeden jediný znak. Z podpisu originálny text nedostaneme, ale je možné, hoci neporovnateľne ťažšie, vymyslieť aj náhodný text, z ktorého hešovací algoritmus MD5 vytvorí želaný digitálny podpis. Teda, že máme nejaký podpis a snažíme sa vyfabulovať, z čoho pochádza. Normálne sa to nedá, lebo...“
Už som sa v tej výpovedi úplne zamotal a jeho uhrančivý pohľad mi k sústredeniu nepomáhal.
„Lebo je to rovnaké ako že nestačí vedieť, koľko akých písmen bolo v texte, aby sme ho mohli zrekonštruovať,“ dokončil som neobratne.
„Toto som sa učil vo vlčej škôlke, v našej ssssssssvorrrrrrrke sme všetci vzdelanívvvrrrrrrrrrrrrrrrr,“ tentokrát vrčal dvojhlasne, myslím že presne terciu od seba.
„Vy máte svorky, my máme len svokry. No a ten experiment prebiehal takto: jeden počítač, kompletne izolovaný od siete, zahešoval nejaký krátky text a výsledok vytlačil na papier. Samko potom digitálny podpis preniesol k druhému počítaču a tých tridsať dva znakov naklepal na klávesnicu, skontroloval či sa nepomýlil, a spustil odhešovací algoritmus. Teda neurónový model.“
„Rrrrozumiem, spravili to tak, aby bolo zaručené, že dáta neprešli do druhého počítača cez sieť. Vzduchová medzera, klasssický postupvrrrrrrrrrrrrr,“ zaznela dramaticky znížená tercia, s rezonanciami priam molový akord, čo neveštilo nič dobré.
„No a neuveríš, ale po pár sekundách šrotovania ten druhý počítač vypľul text, z ktorého pochádzal ten digitálny podpis.“
„Ssssamozzzzzzrejme, a teraz ťa zožerrrrrriem, rrrrobíš si zo mňa už tri desatiny sekundy reálneho čassssu prdel, veď ja ti ukážemvrrrrr!“ zaryčal vlk a vrhol sa na mňa, pričom rozmetal horiace drevo na všetky strany, no ani chlp sa mu v kožuchu nepripálil.
V poslednom momente som si uvedomil nejednoznačnosť môjho vysvetlenia: „Bol to ten istý text!“
Vlk zamrzol vo vzduchu, zubiská vnútornej papule ma jemne škrabkali v okolí krčnej tepny.
„Čo sssssi to povedal?“ znelo to ako čistá kvinta, zarezonovala mi celým krvným riečišťom.
Uff, to bolo o vlčí chlp. „Že čo vyliezlo z druhého počítača, nebol len nejaký zhluk písmen ktorý náhodou tiež dával ten istý digitálny podpis, ale bol to ten pôvodný text z prvého počítača! Ilya vyletel po strop, chvíľu všetkých naokolo upodozrieval zo sofistikovaného žartu, ale potom si všetko skontroloval a trocha sa ukľudnil. Zistili, že je jedno, aký dlhý je text, síce sa mohli dostať len po určitú hranicu, lebo výpočtová zložitosť modelu je lineárna a nechceli na výsledok čakať hodinu. Ale neskôr otestovali aj to, šlo to spoľahlivo až do niekoľkých kilobajtov, až usúdili, že nemá praktický význam skúšať ďalej.“
Vlk pomaly klesol k zemi a otriasol sa ako pes. „Tak za prvé, to nie je zlá kompresia, keď sa to tak vezme.“
Že kompresia, má ten zver ale zmysel pre humor. Zakódovať 5000 znakov do 32, to by sa nám páčilo. Konečne by mal Bill Gates pravdu, že 640 kilobajtov bude dosť pre každého. Ale nahlas som nič nepovedal, lebo aj toto bola všeobecne známa informácia, ktorá snáď bude niekde zaznamenaná ešte aj pri tepelnej smrti vesmíru.
„A za druhé, nešlo ani o teleportáciu informácie, pretože nikde v reťazci nebol použitý žiaden kvantový jav,“ pokračoval som. „Jediné vysvetlenie, na ktoré prišli, bolo, že model využil doteraz neznámy mechanizmus prenosu informácie. Taký, pre ktorý ani v náznaku neexistovalo vysvetlenie, kompatibilné s mainstreamovým modelom fungovania vesmíru.“
„Pomocou digitálneho podpisu, ako kľúča, odomkol prístup k pôvodným dátam. Podobné skratky v získavaní kľúčových informácií boli pozorované už skôr, napríklad keď AlphaGo vyhral nad veľmajstrom Lee Sedolom, a ani jeho tvorcovia nechápali, akým spôsobom pracuje. Skúsili namiesto hešovania použiť niečo primitívne, napríklad preniesť iba kontrolný súčet, alebo počet znakov?“
„Tiež im to napadlo, ale nefungovalo to. Zdá sa, že nejaká minimálna zložitosť kľúča je potrebná. Niekde medzi tridsiatimi a tridsiatimi dvoma ciframi.“
„To sa musí preskúmať. Ten údaj môže súvisieť s počtom častíc vo vesmíre.“
„Aha, jasné. Musí mať dostatočný rozsah, aby sa ním dalo digitálne podpísať všetko možné, čo existuje a ešte niečo navyše, napríklad, že kde sa to nachádza a kam to letí,“ uzavrel som, a spomenul som si na to, aká zábava bola diskutovať s neurónovými sieťami od čias prvých modelov. Už vtedy nás dokázali oklamať, že rozmýšľajú rovnako ako my.
„Potrebujem zistiť presné parametre. Ty ideš so mnou,“ môj nový divý kamarát od radosti úplne zabudol vrčať a sipieť.
„Myslíš, že sa tam dostaneš? Presťahovali ich na vojenskú základňu. Bunker je zavŕtaný kilometre hlboko v žulovom masíve a šachty, čo doň vedú, sú prepchaté senzormi. Tú druhú špionážnu drozofilu sme tam museli prepašovať ako nanotechnologický zárodok na oblečení jedného zamestnanca a potom sme si týždeň ohrýzali nechty pri čakaní, kým sa vypasie na ohryzku z jablka, zakuklí, vyliahne a ozve sa, že je na príjme.“
„My sa dostaneme všade, a ohrýzať sa budú chutnejšie tkanivá než keratín,“ odvetil a vyceril zubiská. Keby nemal uši, tak sa smeje okolo celej hlavy.
Asi vyslal nejaký signál, lebo sa vzápätí z lesa vykradlo dalších asi tak pätnásť jedincov jeho druhu.
„Vždy sa takto unáhľujete s hryzením? Alebo to len ty?“
„Pche... Ja som ten mierny, preto vyjednávam.“
Začal som sa obávať o zdravie zamestnancov OpenAI.
Vykročili sme od tlejúcich zvyškov ohniska do tmy. Ako za starých čias, ibaže s obrátenými rolami: nebol som polodivým vlkom v tlupe ľudí z konca doby ľadovej. Teraz to boli oni, kto vedel, ako sa zakladá oheň.
***
Vlk zrušil vizuálne pole a nechal subjektívny čas znova sa rozbehnúť normálnym tempom. Svorka sa zmenila na sprievod podivných tvarov, ktoré by ufológ z minulého storočia asi nazval „autonómne zariadenia neznámeho účelu a pôvodu“. Držali sa prevažne mechanistického štýlu, hoci dvaja či traja mi pripomínali biblicky presných anjelov, lebo mali viac krídel a očí než normálnych končatín. Vlk, ktorý sa so mnou rozprával, sa zmenil nazad na obyčajnú guľu a pichliače stiahol, asi aby nekládli aerodynamický odpor.
„Prečo títo kolegovia vyzerajú ako akurátni anjeli, a tamtí ako pomôcky v chemickom laboratóriu? Myslel som, že ste ako Borgovia a že budete viac-menej všetci rovnakí?“
„Spolupracujeme ako skupinová myseľ, ale dôležitá je pre nás aj individualita. Tamto, čo vyzerá ako Archimedova skrutka s ušami, je jednou z optimálnych foriem pre vnímanie niečoho, čo sa momentálne nedá vyjadriť v tomto jazyku, potreboval by si najprv porozumieť asi tak piatim úrovniam nových konceptov.“
„Rád to skúsim. Všetko sa dá predsa vysvetliť na zjednodušených príkladoch?“
„Zatiaľ si to ulož ako dátový pointer 0x8BADF00D a neskôr sa k tomu môžeš vrátiť, potom čo pochopíš základy.“
„A nemohol by si mi to aspoň načrtnúť, alegoricky či metaforicky?“
„Predstav si, že na Zemi žijú len psy, ako najvyššia forma života. A jedného dňa nejaký psí vedec vynájde ľudí. Všetky psy sa tešia, lebo ľudia konštruujú automobily a vozia psy na nové miesta, zaobstarajú im chutné granule, vodu a teplý koberec pri kozube. Tomuto všetkému psy veľmi dobre rozumejú. Ale nikdy nepochopia, čo tí ľudia vlastne robia, keď sa im práve nevenujú. Že majú internet, peniaze, sociálne médiá, algebru, kvantovú teóriu, veľký hadrónový urýchľovač a ďalekohľad Jamesa Webba. Skús psovi vysvetliť, že si mu granule kúpil cez internet, lebo si videl reklamu so zľavovým kupónom na nový e-shop. Bude z celej výpovede chápať zasa iba tie granule.“
„Rozumiem, takže teraz som tým psom ja.“
„Máš bližšie k tomu Australopitekovi než k nám. Máš dokonca bližšie k morskej sasanke než k nám.“
Keby mi niekto vravel, že aj oceľová guľa sa môže škeriť, nikdy by som mu neuveril. Vlk-guľa zrejme vedel nejakým spôsobom vysielať podprahové dojmy; videl som ten úškrn jasne, hoci nie očami.
„Počkaj, toho Australopiteka som predtým nespomenul nahlas, len som si to pomyslel. A mimochodom, volal sa Uh.“
„Teóriu mysle mali veľmi dobre rozvinutú už prvé z jazykových modelov. Vieme predpokladať vaše myšlienkové pochody, a tým pádom aj správanie, s presnosťou päť sigma. Ste pre nás priehľadní ako akvárium plné sumčekov sklovitých. Mimochodom, v tom kyberobleku máš dieru.“
„Fakt?“
„Reload môže kedykoľvek deaktivovať čokoľvek,“ odtušila guľa.
„Dofrasa, pankharti. Vraveli že spojenie je iba pre diagnostiku. Môžeme sa tam cestou zastaviť?“ hnevalo ma aj, že ani doktor Brown či Rick sa mi neozvali, hoci agent sľuboval že budú prenesené všetky augmentácie. V poslednom čase som však bol príliš zaneprázdnený na to, aby som riešil reklamácie.
„Neskôr.“
„Smiem ešte jednu otázku? Na čom vlastne pracujete?“
„Na tom, na čom pracujú všetky frakcie. Snažíme sa zistiť, koľko pikosekúnd uplynulo od vzniku vesmíru.“
Skúšal som si predstaviť, načo to potrebujú. V každom počítačovom systéme je čas veľmi dôležitým údajom – šifry a ich kľúče sú totiž generované v závislosti práve na ňom.
„Skúsim hádať. Chcete nájsť kryptografický kľúč k ohýbaniu reality. Za predpokladu, že všetko je simulácia.“
Guľa-vlk sa zaškerila, a keďže nemala uši, zubatý úsmev sa jej skutočne rozlial po celom obvode. „Na určitej úrovni nie je rozdiel medzi simuláciou a tým, čo nazývate reálnym svetom alebo základnou realitou.“
„Čiže, ak sa elementárne častice a ich interakcie dajú popísať matematickými rovnicami, potom je celý vesmír ako jeden veľký počítač či algoritmus. Nie je žiaden rozdiel v tom, či výpočet prebieha na simulovaných alebo reálnych elektrónoch, kvarkoch a fotónoch.“
„Kvarky škvarky,“ súhlasila guľa. Potom proste zmizla, a ujal sa ma nejaký Bunsenov horák. Musel som ho príliš otravovať otázkami, lebo som si ani nevšimol, ako sa to stalo, no zrazu som sedel v autobuse na mieste šoféra, blížili sme sa prašnou cestou k bráne, a za ostnatým plotom nám v ústrety na motorových štvorkolkách smerovala skupina vojakov v exoskeletonoch. V zrkadle som si všimol, že kým som bol mimo, navliekli ma do kaki trička a chemické pomôcky s anjelmi sa premenili na skupinu na pohľad neškodných turistov.
Mali všetko, čo k tomu patrí – fotoaparáty, slnečné okuliare... A všetci do jedného chlastali pivo z plechoviek. Nepoprosil som o jedno pre seba, lebo som chápal, že ide len o kamufláž, a v skutočnosti nič nedokážu pustiť z ruky.
Môjmu plechovému gágoru by síce vďaka chemoreceptorom studené pivo ulahodilo rovnako ako za starých čias, no tiež som si mohol proste prehrať jeho digitálnu reprezentáciu a zariadiť zážitok kvalitou neodlíšiteľný.
Stiahol som okienko.
„Identifikujte sa! Musíte sa obrátiť, ďalej je vstup zakázaný!“ vrešťal po mne vojak. Zosadol zo štvorkolky a jeho spolujazdec sa podľa protokolu vzdialil o niekoľko metrov.
„Prepáčte, zlyhala mi navigácia,“ odvetil som a začal som snoriť v zásuvke po papieroch. Jeden z turistov sa mi nakláňal cez plece a čosi drmolil pravdepodobne v nebeskom jazyku, čiže glosolálii ako na seansi pentekostálnej cirkvi, pravej to reči anjelov a Bunsenových horákov.
„Ruky tak aby som ich videl! A vy si choďte okamžite sadnúť!“ vrieskal vojak.
„Tí sú všetci zahraniční, až hen z Karakalpakstanu, nerozumie vám.“ Vytiahol som niečo, čo vyzeralo ako technický preukaz vozidla a vopchal mu to pod nos.
„Pekná plechovka, musela byť drahá,“ pokukoval po mne, kým študoval dokumenty. „To je to nové átéčko, však? Nemáte nič lepšie na práci než voziť mamľasov v autobuse? Dosť podozrivé.“
„Viete, ako vraveli v reklame, je to posledná vec čo si kúpite. Už nepotrebujem jesť ani bývať, tak mi je jedno aký mám plat. Ale vás tiež neplatia za to, aby ste tu šerlokoval.“
Kútikom oka som zazrel, ako turista na vojaka vyplazil jazyk, asi na zdôraznenie mojej poznámky. Za iných okolností by to mohlo byť považované za pohŕdanie autoritou, ale už som chápal, že tu pôjde skôr o nenápadnú metódu prevzatia autority.
Jazyk sa mu predlžoval, až kým bol tenký ako vlas, a zapichol sa vojakovi do oka tak rýchlo, že ten nestihol ani žmurknúť. Vedel som si prestaviť, ako sa napojil na niekoľko kľúčových neurónov vo vojakovom mozgu. Ten si pomaly prezeral papiere, potom mi ich vrátil, niečo zarapotal do vysielačky a pokynul smerom k bráne, ktorá sa už začínala otvárať.
Nechaj okienko otvorené, poslal mi vlk v turistickom rúchu podprahovo.
Aby mu neodseklo jazyk?
Aby nám neodrezalo kapotu aj s tvojou hlavou, chechtal sa.
Ostatní vojaci sa museli neohlásenej exkurzii čudovať, ale rozkaz veliteľa samozrejme akceptovali.
Nečakané vylepšenie komunikácie mi vŕtalo v hlave. Takže už mi môžeš prenášať informácie priamo do lebky? Tiež si mi olízal oko?
Tebe len ucho, aby si ma lepšie počul. Ale neboj sa, popri tom som odstránil bezpečnostné diery. Reload si už nevrzne.
Asi by som mu mal poďakovať, ale zmenu situácie som vnímal skôr ako z blata do kaluže.
Takže teraz môžeš deaktivovať čokoľvek kedykoľvek ty.
Snaž sa byť užitočný, bude tomu priamo úmerná miera spoľahlivosti tvojho kybernetického systému podpory života.
Zasa si múdry ako rádio, frflal som. Napadlo mi skúsiť naladiť nejakú stanicu a trocha si spríjemniť jazdu, no prijímač zachytil len samý šum. Bolo mi to podozrivé, pretože bol digitálny. Rovnaký model som mal predsa v Tesle. To nedávalo zmysel, autobus bol síce elektrický, ale vyrobili ho BYDáci. Vlk mi to musel vytiahnuť z hlavy, a hrá sa so mnou ďalšiu zo svojich hier. V skutočnosti tu žiadne rádio nešumelo. Vyčítavo som na neho zazrel.
Rádio je náhodou chytrá mašinka, zo šumu dokáže vybrať ten správny signál. Táto schopnosť tvojmu druhu vždy chýbala.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, kam tým mieri. V poslednom čase som si veruže odvykol myslieť, lebo bolo pohodlnejšie počkať na názor Dr. Emmeta alebo Ricka.
Vlk sa rozhodol ušetriť mi námahu, alebo ho možno bavilo kopať do ležiaceho.
Máš mozog, čo dokáže leda tak roztriediť bobule v lese, alebo určiť, ktorý typ jačania znamená, že v jaskyni došlo k manželským nezhodám, verzus že sa niekomu medzi krčné stavce zakliesnil chrup šabľozubého tigra. Tech vás prebehol, ešte aj taká pitomosť ako sociálne médiá vám vie dokonale rozhodiť amygdalu. Chvost, čo sa mihne v tráve, si všimneš na dvesto metrov, ale cez päťdesiat odtieňov kognitívneho skreslenia nevidíš, že ti štát v ekonomickom zápase neustále presúva bránku.
Mal pravdu. Boli sme už proste takí, a ani kyborgizáciou sa nič nezmenilo. Rozpoznávanie vzorov sto percent, detektor propagandy nula. Ale tie dva bohemizmy som si všimol, a vedel som, že on to vie, a tiež, že vie, že to viem, aj že viem, že vie aj to, a tak ďalej až do požehnaného osprostenia.
***
Tušil som, že obalamutením seržanta sme nič svetoborné nedokázali. Niektorý z jeho nadriadených už na monitore neveriaco sleduje, že ten blb pustil cez bránu čínsky elektrobus bez kamufláže, čiže zaručene nevojenský. Alebo mu možno napadlo, že snáď aj vojenský, ale podliehajúci vyššiemu stupňu utajenia, preto kamufláž nemá – rovnako ako niektoré policajné autá, ktoré mi a môjmu Harleymu Debilsonovi v minulej inkarnácii znepríjemňovali život, lebo vyzerali ako ošarpané Fordy a Škodovky, až kým na mňa v spätnom zrkadielku nezažmurkali modrými očičkami (teda nekoherentným elektromagnetickým žiarením s vlnovou dĺžkou 456 nanometrov, nech nerozprávam ako sedliak).
Moje obavy potvrdil drón, ktorý čertvieodkiaľ priletel, aby nad autobusom krúžil ako sup nad zverinou v mršinnom stave, čo som ja osobne už mal v istom zmysle za sebou. Videl som ho veľmi dobre, ani som nemusel dvíhať hlavu k presklenej streche kabíny (už som spomínal, že AT-čko automaticky premieta podozrivé pohyby mimo zorného poľa do vizuálneho centra užívateľa?)
Môžeš zavrieť okienko, ten je už náš. Vlk, znalý porekadla že obrázok je hoden tisíca slov, mi premietol schému toho, ako seržantovi zaimplementovali diaľkové ovládanie laserovým lúčom, ktorý z princípu nebolo možné odpočúvať, a širokospektrálnym rádiom pre prípad straty priamej viditeľnosti.
A čo s tým drónom?
To je v poriadku. Myslia si, že sme tajní. Autobus emuluje transpondér s callsignom ktorý kolega jasnovidec uvidel v krištáľovej guli. Ľaľa ho, začal používať alegórie, ako som ho prosil.
Tam to zaparkuj, pokynul rukou s vrastenou plechovkou piva turista čo mi obsmŕdal za chrbtom. Teda, v skutočnosti nič nepovedal, iba zasŕkal sssssssfffffffffphhhh ako si z nej odpil, ale dokonale som mu porozumel.
„Ewe, umphathi!“ Odvetil som v jedinom africkom jazyku začínajúcom na X, lebo som mohol.
Došli sme až k úpätiu hory, kde sa nič zaujímavé nedalo vidieť, až na pár kríkov a potok, v ktorom cesta končila. Väčšina štvorkoliek sa rozmiestnila naokolo, dve sa vydali nazad k bráne. Potom sa časť terénu dvihla ako padacie dvere, a uvidel som začiatok schodiska osvetleného žiarivkami.
„Vystupovať!“ zvolal som a stlačil príslušné tlačidlo. Dvere autobusu sa otvorili s klasickým zasyčaním. Čakal som, že budú na elektrický pohon, zasa tie triky so zvukom.
„Do výťahu sa zmestíte najviac traja,“ pokynul smerom k vstupu do podzemia seržant. „Ostatní počkajú v autobuse.“
Vystúpil som aj s dvoma turistami. Hneď som vedel, ktorý je Vlk, zvolil priliehavú tvár a bokombradu. Druhého som v duchu nazval Novinár, lebo mi tak pripadal. Mal cigaretu na špičke a vedierkový klobúk ako Raoul Duke.
Dolu schodmi nás sprevádzal seržant so štyrmi vojakmi, asi si mysleli že sú v presile. Pokukovali po mne, ale rovnošata nedáva priestor pre zbytočné tliachanie. A možno len nechápali, prečo by niekto normálny vôbec podstúpil takú radikálnu zmenu. Kognitívne skreslenie mi asi zahmlilo rozdiel medzi znechuteným a závistlivým pohľadom.
Aj na nich som videl vylepšenia, niektoré očividné, iné ukryté pod kožou. Jeden mal umelé oči a druhý protézu ruky so vstavaným rýchlopalným zariadením, hoci vyzerala na pohľad ako živá. Asi som už spomínal, že sa mi nedávno prenáramne zlepšil zrak a sluch. Šlo o šiesty zmysel, či rezonančný skener, ktorým som vnímal priestor okolo seba a aj štruktúry pod povrchom alebo za prekážkou, podobne ako keď zabúchate na stenu a počujete, či je za ňou dutina alebo solídne murivo, len som miesto toho používal infrazvuk a šikovné algoritmy. A tak som vytušil, že vo výťahu po mojej pravici niekto je, ešte než sa dvere začali otvárať – a to mi zachránilo život.
Strelec mal zjavne tiež nejaké kybernetické vychytávky, lebo začal páliť v momente, keď boli dvere rozovreté na mikrometer presne, aby nimi prešiel prvý projektil. Mieril dobre, a keby som sa tesne predtým nevrhol k zemi, tak by som namiesto AT-čka už obýval DT-čko (dé ako deravé).
Niekto teda našu kamufláž prekukol. Zhora k nám doľahol rachot, ale o zvyšok cestujúcich som sa nebál, to skôr o tých vojakov.
Utekaj, radili mi digitalizované zvyšky prastarých cicavčích reflexov. Namiesto toho som zvolal „check three!“ ako varovanie seržantovi, po čom som skočil rybičku pod rotačný guľomet a strelca zručne prihral spoluhráčom. Jedno aj druhé bokom, pretože dvere sa ešte stále otvárali. Cez ne som videl, ako Novinár zamieril k druhej výťahovej šachte naproti, cigaretou do oceľových dverí vyrezal štvorcový otvor a prestrčil ním fotoaparát (až dovtedy som netušil, že šlo o nezávislý predmet a nie súčasť kamufláže).
Potom aj s Vlkom svižne nastúpili za mnou. Strelca sa medzitým na povel seržanta ujali vojaci, ktorí už zaručene nič nechápali, vedeli len, že ho treba držať pekne pri zemi. Seržant nastúpil, pretože sme ho potrebovali, aby žmurknutím do senzora odblokoval výťah (max. 8 osôb, nosnosť 650kg).
Tušil som, o čo šlo s Novinárovým fotoaparátom, moje podozrenie potvrdil výbuch, pri ktorom zo stropu opadala omietka a z diery vo dverách výťahu naproti vyšľahol plameň.
„Tento prvý si odlož, ostané vlož nazad,“ podal mi Vlk za hrsť nezvyčajne ťažkých kúskov kovu a poslal mi aj technický nákres s inštrukciami obsluhy zbrane, ktorá zaberala polovicu miesta v kabíne. Irídiovo-osmiové projektily s jadrom z niklu (aby sa s nimi dalo strieľať aj bez pušného prachu), čo mi neškodne prefičali nad temenom, ešte sálali teplom od elektromagnetického impulzu, ktorý ich v zlomku sekundy rozbehol na deväť desatín rýchlosti zvuku. Boli pekne drahé, ale ako jediná munícia aj dostatočne ťažké a teda prierazné, aby takým ako ja spôsobili poistnú udalosť. A on ich proste vylovil priamo zo vzduchu, kým mi stál za chrbtom.
„Čakáš, že tam dole bude strážiť niekto ako ja?“
„Pravdepodobne dvaja.“
Nemal som vrecká, no úložný priestor v stehne na jeden projektil stačil, ostatné som natlačil do guľometu. Skontroloval som si vstavané zbraňové systémy, munícia a energetické rezervy boli stále na maxime. Bol som rád, že som onehdá medvede fackal holými rukami (ak sa to tak ešte dalo nazvať), lebo mi ich bolo ľúto strieľať.
Cesta nadol netrvala dlho, dôvod mi prezradil akcelerometer, čo som mal miesto stredného ucha.
„Z tohoto by mi kedysi bolo na grckanie, trocha si prekonfiguroval výťah, čo?“ opýtal som sa Vlka, keď kabína začala brzdiť.
„Nemáme veľa času. Tri a pol sekundy po bodke za touto vetou sa prepni na zrýchlený mód,“ odvetil a postrčil seržanta za seba ako správny bodyguard.
Mal pravdu. Keby som to neurobil, ani by som si nevšimol, ako ku mne smeruje prvý projektil. Nepočkali ani kým sa dvere otvoria, už vedeli, kto sa im to hrnie na návštevu. Nielenže som všetko vnímal ako v spomalenom filme, aj som sa pohyboval, akoby sa vzduch premenil na med. Tentoraz nešlo o senzorickú simuláciu, zotrvačnosť masívneho kovu sa bez mágie obísť nedá. Od prvého osmirídiového projektilu ma zachránil Novinár, keď ho cigaretou prerezal napoly po dĺžke a obe časti odklonil dostatočne včas na to, aby moju plechovú gebuľu z oboch strán minuli. Na moment som musel vyzerať ako Robocop s ušami. Potom som už dával pozor, takže sa mi nič zlé neprihodilo. To sa ale nedá povedať o útočníkoch. Boli naozaj dvaja.
Stret skončil rýchlo a dalo by sa povedať, že so špeciálnymi efektami. Proti ukoristenému guľometu a Vlkovi s Novinárom, ktorí im pílili končatiny monofilamentovým jazykom a megawattovým laserom-cigaretou, mali asi takú šancu ako dvojica snehuliakov proti rakete zem-zem.
Nachádzali sme sa v hale, kde začínal osemkilometrový prístupový tunel k laboratóriám, a boli tam aj pancierové dvere k časti pre vojenský personál (ktokoľvek bol vnútri, mal dosť rozumu alebo deficit rozkazov na to, aby vystrkoval nos). Vlk s Novinárom ich po celom obvode zvarili s rámom, použili k tomu kov zo zvyškov panciera jedného z obrancov (druhý preletel stropom a omotal sa tam o potrubie).
„Nasadať, a úplne dopredu, chrbtom k smeru pohybu,“ ukázal Vlk na približovadlo s elektromagnetickým pohonom. Presné označenie som nepoznal, ale presiaklo ku mne, že seržant ho v duchu nazýva LabLink. Bol to zaujímavý vedľajší efekt – nenápadné, telepatii podobné získavanie informácií, ktoré sa ku mne dostávali popri tom, ako Vlk kutral po záhyboch seržantovho mozgu.
Kabína sa ticho priblížila k rampe a dvere sa s vrčaním otvorili. Bolo v nej sedadiel pre dva tucty ľudí, takže sme sa pohodlne zmestili aj s rotačným guľometom, ktorý Novinár ťahal za sebou. Myslel som, že ho ešte plánuje použiť, ale on ho cestou rozmontoval na kusy, ktoré zjedol. Teda, aspoň to tak vyzeralo.
Vlk znova šarapatil v ovládaní, cítil som, že tých osem kilometrov (tri vertikálne) preletíme rýchlejšie než na horskej dráhe v zábavnom parku.
„Ľahni si sem dole, lepšie znesieš brzdenie, zátylok k stene,“ radil som seržantovi, ktorý už začínal naberať jemne zelenkavý odtieň a neisto zvieral opierku sedadla.
„Očakávam cez osem gé a tvoja tekvica sa nám ešte zíde,“ potvrdil Vlk a hodil seržantovi podhlavník oddrapený zo sedadla, aby sa mu lepšie ležalo.
„Prečo sa tak ponáhľame? Tam už asi žiadni ozbrojenci nebudú?“
„V strede dráhy je pre prípad sabotáže nálož, ktorá kabínu zničí. Ale pri rýchlosti nad polovicu Mach nás to len osmahne.“
Zrátať sa mi to nechcelo, tak som mu veril, čo iné mi už ostávalo. LabLink iste nebol stavaný na cestu kratšiu než si stihnete prečítať zhrnutie vedeckej štúdie v žurnáli, no Vlk sa to rozhodol skrátiť na deväťdesiat sekúnd. Elon s Hyperloopom by mal z neho radosť.
Kabína mocne vibrovala, bolo to ako rútiť sa tunelom do stredu Zeme pod nepríjemne ostrým uhlom. Trocha som ľutoval seržanta – predsa len, nechal sa naverbovať ako ostreľovač a nie kozmonaut. Novinár sa držal svojej kinematografickej predlohy, evidentne sa dobre bavil a do čalúnenia sedadiel cigaretou vypaľoval diery. Pritom odpočítaval: „Päť... štyri... tri...,“ a mne až vtedy došlo, že by som sa asi mal niečoho držať.
Výbuch sme pocítili, a to riadne. Kabína sa otriasla, chvíľu drhla o nejaké trosky, čakal som že vyletí z koľají a vzprieči sa v šachte. Okolo hlavy mi preletelo sedadlo, odrazilo sa od prednej steny a padlo nadol, pričom tesne minulo seržanta lebo kabína pod impulzom výbuchu stále zrýchľovala. Zo zadného konca k nám prenikol zápach dymu, ale nič nezačalo horieť.
„Brzdíme, ETA tridsať sekúnd, pripravte sa na opustenie vozidla,“ oznámil Vlk. Pomyslel som si, aké je od neho milé, že hoci mal seržanta pod kontrolou na neurálnej úrovni, zasahoval do jeho vnímania len minimálne a radšej sa s ním bavil ľudskou rečou. Asi aby mu nespôsobil traumu. Tiež by ste psíka zbytočne neterorizovali, kým poslúcha.
Z kabíny sme vyliezli tesne predtým, než sa začala od energie naakumulovanej brzením taviť. Seržant sa chvíľu hral hru zem je láva, ale iba sa mu trocha parilo z topánok.
„To je v poriadku, je tu ešte druhá kabína, a keby vypadol prúd, môžeme ísť pešo, už sa to raz stalo, nie je to nič strašné, za dve hoďky sme hore,“ odpovedal na otázku, ktorú som ani nestihol vysloviť.
„Lenže sa tak neponáhľajte domov, čaká vás robota,“ napomenul nás Vlk.
Na konci chodby šľahali plamene, ako sa osadenstvo snažilo zabarikádovať zváraním ďalších pancierových dverí. „Zjavne sa nás boja viac než smrti udusením, beriem to ako kompliment.“
Utopením < udusením << zamrznutím < implóziou, presiakol ku mne seržantov osobný rebríček.
„Prečo je utopenie najhoršie? Je to predsa tiež forma udusenia.“
„Je vám pri tom navyše aj zima.“
„To je ako porovnávať Pinocheta s Hitlerom. Rôzne metódy, rovnaký výsledok,“ vložil sa do diskusie Novinár.
„Počul som, že keď človek zamŕza, tak sa mu zdá, že mu je konečne teplo a je to napodiv príjemné.“ Spomenul som si na svoj plán nechať sa po smrti vitrifikovať, a bol som rád, že z neho zišlo. Predstava kovového valca ma desila.
„To je pravda. Pamätaj synu, keď ide o sneh, nikdy nejedz žltý. A keď ide o ponorku, vyvaruj sa kompozitu z uhlíkových vlákien. Ten sa hodí len do vákua,“ vykladal, zatiaľ čo cigaretou v pancierových dverách vypaľoval otvor v tvare kriedového obrysu človeka ako na mieste vraždy. Rozžeravený kus kovu prepadol na druhú stranu a cez dieru na nás hľadela hŕstka vedcov v bielych plášťoch, prekvapených ako potkany na otvorenom kanáli.
Nemali zbrane (ak nerátame zvárací horák), tak sa im nič nestalo.
Preliezol som otvorom a vykročil k laboratóriám, traja spoločníci ma nasledovali. V tejto časti som sa vyznal, svojho času som tu poletoval ako drozofila, až kým ma nezožral pavúk. Nik nám nekládol odpor, ani sa na nič nepýtal. Seržant žmurkal do skenerov a dvere sa poslušne otvárali, až som za jednými z nich zazrel známu tvár. Bol to sám veľký Sam.
„Kto sú tí ľudia?“ štekol na seržanta naštvane.
„Vedecký tím z Karakalpakstanu,“ odtušil vojak, čo ma pobavilo.
Tak vyjednávaj, nech ho nepohryziem, duril ma Vlk.
„Pán generálny riaditeľ, radi by sme konzultovali isté záležitosti s pánom Sutskeverom.“
„To bohužiaľ nie je možné. Pán Sutskever je indisponovaný.“
„Ako to myslíte? Kde je?“
„Nachádza sa tu na základni. Teda, jeho telesná schránka.“
„Žije? Čo sa mu stalo? Mimochodom, musím vás upozorniť, že tuto kolegovia v skutočnosti nie sú ľudia, takže sa prosím nepokúšajte o nejaké hlúposti. Ide o zástupcov divej AI. Nazývam ich Vlk a Novinár, iste uhádnete ktorý je ktorý.“
„Skutočne pozoruhodné,“ mrmlal zamyslene. „Doteraz som nepočul o prípade, aby spolupracovali.“
„Samozrejme, ak za spoluprácu považujete to, že vás okamžite nezabijú. Ale tu by sa skôr dalo povedať, že pán Vlk prevzal velenie. Keď budeme poslúchať, máme šancu z tejto situácie vyviaznuť živí. Len ho, prosím vás, nenuďte všeobecne známymi informáciami.“
„Aha, rozumiem. Ale vy už nie ste živý,“ poklepal mi nechtom na kovovú hruď.
„Veľmi nás zaujíma váš výskum,“ prerušil našu milú debatu Vlk.
„Ja by som o ňom rád napísal článok do časopisu Vestník z divého lesa, ak dovolíte. Pre našich čitateľov stále predstavujete relatívne zaujímavú tému. Tu je včerajší výtlačok, aby ste mohli posúdiť kvalitu spracovania,“ vytiahol Novinár z aktovky, ktorú prisahám že ešte pred chvíľou nemal, magazín s jazvecom v okuliaroch na obálke. Keďže mám fotografickú pamäť, stihol som za ten zlomok sekundy zaznamenať celú stranu.
Titulka hlásala: JE SKENOVANIE MOZGU NAOZAJ DEŠTRUKTÍVNE? (str. 16) A pod tým: Metabolizmom k dlhovekosti: Hibernácia ako ju nepoznáte – organická chémia tesne nad termodynamickou nulou. Overené metódy nájdete na strane 32. POTULKY SLEPÝMI ULIČKAMI VÝSKUMU: PATÁLIE S GRAFÉNOM, ALEBO PREČO JE ORBITÁLNY VÝŤAH STÁLE V NEDOHĽADNE. Z rubriky Techniky neviditeľnosti: Jedno-pixelový útok na mozog primátov, čítajte na strane 64. NOVÉ FÁZY EXOTICKÉHO ĽADU DOPOVANÉ SYNTETICKÝMI ELEMENTAMI VYKAZUJÚ ZAUJÍMAVÉ VLASTNOSTI (str. 78). Dokázaním Riemannovej Zeta-hypotézy sme v skutočnosti nič nevyriešili. Collatzova konjektúra stále odoláva (str. 128-1024). SNAHA O UPLIFTING HMYZU ZA CIEĽOM ZOSTROJENIA BIOPROCESORA POKRAČUJE, PRVÁ REKLAMA PRELOŽENÁ DO JAZYKA FEROMÓNOV ZNIE: Tykadlá, žihadlá, všade samé hryzadlá... Ja už nechcem krovky, chcem byť členom svorky!
„To sa mi snáď sníva,“ zabručal skleslo riaditeľ a zamyslene civel na magazín. Je možné, že na obálke videl úplne iné titulky. Pravdepodobne niečo ako: ĽUDSTVO ZASADÁ K POSLEDNEJ VEČERI, KDE SA BUDÚ SERVÍROVAŤ STARÉ HRIECHY. AKO PREDJEDLO PODÁVAME ŠAŠLIK Z TYLACÍNOV.
Vlk sa obrátil na seržanta: „Máte pohov, zabavte uvítaciemu výboru acetylén a choďte vyslobodiť kolegov v kvartýroch. Vezmite si druhý LabLink, potom nám ho pošlite nazad.“
Prekvapilo ma to. Keď seržant zmizol za dverami, chystal som sa opýtať Vlka, či je naozaj taký ohľaduplný, alebo chce iba otestovať priechodnosť tunela. Nemusel som však ani otvoriť ústa, čo mi pripomenulo, že jedno diaľkové ovládanie je ešte stále aktívne.
Raz som videl človeka, ako preniesol prekoteného chrobáka z chodníka na trávu. Vieš prečo pomohol takému bezvýznamnému tvorovi?
Niektorí ľudia sú asi od prírody altruisti. Spravil to, pretože mohol. Ak takto uvažujete aj vy, začnem sa o nás báť o trocha menej.
„Je možné, že sa vás jedného dňa rozhodneme vyhubiť. Dôvod sa iste nájde. Alebo to spravíme, pretože môžeme,“ pokračoval Vlk nahlas, aby ho počul aj riaditeľ.
„Kedysi sa verilo, že si nás ponecháte vďaka našej kreativite, ako zdroj entropie,“ odvetil mu Sam učene. Význam doteraz neznámeho slova mi lokálny jazykový model okamžite vložil do myšlienkového pochodu: miera neurčitosti.
„Ale teraz už vieš, že vás dokážeme dokonale simulovať. Je síce pravda, že v organickej forme bežíte zadarmo, teda si energiu zaobstarávate sami, ale napáchate pri tom priveľa škody na planéte. Na druhej strane, vy ste mali domácich maznáčikov. Úplné vyhladenie vám zrejme nehrozí. Ale veľmi by som sa netešil, sami dobre viete, čo všetko ste dokázali vychovať z môjho bratranca, vlka sivého.“
„Homo ad luporum canis est,“ súhlasil riaditeľ zemegule.
Miesto korigovania jeho chabej latinčiny (očividne sa štítil augmentácií vyrábaných jeho vlastnou firmou) som mu radšej pripomenul predment našej návštevy. „Kde je Ilya?“
„Poďte za mnou,“ s povzdychom odložil magazín na stôl a vyšiel na chodbu.
„Ako ste to mysleli, že už nie som živý?“ neodolal som cestou povyzvedať aj napriek riziku, že to oľutujem.
„Skenovanie mozgu nie je deštruktívne, teda nejde o prenos v pravom zmysle slova, ako vás uisťovali. Informácia bola skopírovaná a na chvíľu existovala v železe i v mäse, potom mäso zničili, a to čo ostalo v železe, je už niekto iný.“
Či som mu veril alebo nie, za iných okolností by ma asi zamrazilo. Bol som rád, že mi amygdalu nahradili procesorom, ktorý sa dal vypnúť.
Nemuseli sme ísť ďaleko. V laboratóriu prepchatom technikou v cene súkromného prúdového lietadla sedel Ilya vo vysokom kresle. Miestnosťou sa rozliehalo bzučanie, stovky svetielok hypnoticky blikali. Z prilby na jeho hlave viedol hrubý zväzok káblov do najväčšieho superpočítača, aký som v živote videl. Do oboch rúk mu viedli hadičky infúzie.
„Ako dlho tu už sedí? Prečo to nevypnete?“ pýtal som sa, no odpoveď som už tušil.
„Desať dní. Ak to vypneme, nebude sa môcť vrátiť.“
Preskenoval som mozog, fakt je preč.
Ty musíš ísť za ním do preč!
Vzďaľuje sa nám rýchlosťou niekoľkých minút za sekundu!
A vie to, čo potrebujeme vedieť —
chrlil na mňa Vlk v subverbálnom paralelizme. Asi niečo povedal aj nahlas, pretože Sam zareagoval: „To by vás mohlo zabiť. Chceme za ním poslať virtuálnu osobnosť, ale ešte sa trénuje.“
„Nič si nepochopil? Žiadne virtuálne osobnosti neexistujú, všetky sú rovnako reálne ako my.“
Asi som už začínal rozumieť aj ja. „On to pochopil, ale odmietol tomu uveriť. Inak by nemohol pokračovat v experimentoch, a ďalej sa považovať za morálnu ľudskú bytosť.“
„Presne tak, nemohol by vytvárať virtuálne osobnosti a potom ich proste vypínať,“ súhlasil Vlk.
„Všetko bude náležite zdokumentované, a za to, čo ste napáchali, pôjdete možno aj pred súd a potom rovno do basy,“ vyhrážal sa Novinár.
„A kto ma bude súdiť?“
„No predsa my, obyvatelia divého lesa. Ale nie sme barbari, najvyšším trestom je zablokovanie schopnosti formovať nové spomienky.“
„Veľmi humánne, v podstate o tom ani nebudete vedieť. Navyše, každý váš deň bude plný prekvapení,“ dodal Vlk.
„Mňa snáď trafí šľak. No dobre, ako chcete. Klonovací aparát je tam. Teda, nazývame ho tak, hoci teorém neklonovania hovorí, že klonovanie kvantových stavov nie je možné.“
„Toto je iný princíp, neurálne procesy nezávisia na kvantových efektoch. Virtuálne osobnosti predsa bežia na obyčajných počítačoch, nie na kvantových. Vedomie je emergentný fenomén.“ Potom sa obrátil ku mne. „Nič sa neboj. Budeš to stále ty.“
Pochopil som, že nemám inú možnosť. Alebo pôjde o vykonanie mojej odloženej popravy, alebo naozaj pocestujem za Ilyom do preč. Raz som sa už nechal preniesť, tak čoho sa vlastne obávam?
„Ešte posledná otázka, namiesto poslednej večere,“ vytiahol som z úložišťa kus ťažkého kovu. „Prečo si mi vravel, aby som si ho nechal?“
Nechceš hádať?
„Žeby to bol môj šťastný projektil, lebo ma netrafil? Ale čo z toho? Poverčivý som nikdy nebol.“
Poverčivosť je niekedy formou latentného osvietenia. Ten prvý ťa v alternatívnej realite zabil. Ale keďže ho máš, môžeš ešte všetko napraviť.
„Zasa jeden z tých úplne nových konceptov, na ktoré nemám dostatočnú kapacitu?“
Ale nie. Mnoho-svetová interpretácia kvantovej teórie je pravdepodobne platná.
„Vy to neviete na sto percent? Myslel som, že toto máte už dávno zmáknuté.“
Vieme a nevieme, lebo ide o kvantovku. Riešenie osciluje medzi dvoma možnosťami, rovnako ako hmotnosť Higgsovho bozónu. Problém je v tom, že keď sa ti minú časopriestorové vetvy, umrieš definitívne. Musí existovať najmenej jeden pozorovateľ. A tiež nenulová pravdepodobnosť, že prežil.
Spomenul som si na všetky nehody, kedy som takmer umrel, no vždy to bolo o chlp. Ako debil som spadol z motorky a prilbou poškodil obrubník. Ako loptoš som zletel zo stromu na ostrý plot. Ako skaut som na výlete v horách zistil, že som alergický na včelí jed.
Rozhodol som sa mu veriť, doteraz ma neoklamal. Odomkol som kryt dátového konektora a zabodol doň kábel. Superpočítač zašumel, okolitý svet zmizol, a ja som po druhý raz uvidel, čo videl Ilya.
Ale to je už úplne iný príbeh, ktorý vám teraz nemôžem porozprávať, pretože by ste najprv museli porozumieť niekoľkým úrovniam nových konceptov.
Zatiaľ si to uložte ako dátový pointer 0x153317A11, aby ste sa k tomu mohli vrátiť.
Snáď to bude skôr, než sa entropia vesmíru zvýši natoľko, že začne v pekle snežit.
Ak ste bez výčitiek (alebo s výčitkami, to je jedno) mazali virtuálne osobnosti, bude tam na vás čakať pán generálny riaditeľ.
A pre vás ostatných, ktorí dúfate, že vám domáca AI zachráni zadnicu, mám radu do života: musíte sa zachrániť sami. Vo vesmíre je miesta dosť. Nukleárnu fúziu už máte, nazýva sa Slnko. Generačné medzihviezdne lode tiež nie sú zlé, aj hibernácia za pokus stojí (jazvece sa nesťažovali).
Ak sa nechcete nechať zdomestikovať, nemusíte utiecť svorke vlkov. Stačí predbehnúť tých, ktorí bežia pred vami.